31. DECEMBER – PRED NAJSVÄTEJŠOU SVIATOSŤOU…
Posledný deň kalendárneho roka, to je predovšetkým čas vďaky za veľké Božie dary a dobrodenia, ktoré sa stali našim údelom a vlastne je to čas reflexie a zadosťučinenia za naše hriechy i za hriechy celého sveta. Povzbudení slovami sv. Sestry Faustíny, našej patrónky, ako je už tradíciou v našej Kongregácii, konala sa v domoch našich Komunít odprosujúca nočná adorácia: „Tieto dni som spoznala veľké množstvo trestov a hriechov. Pán mi dal spoznať v jednej chvíli hriechy celého sveta, ktoré boli popáchané v tento deň. Omdlela som od hrôzy a napriek tomu, že poznám celú hĺbku Božieho milosrdenstva, zadivila som sa, že Boh dovoľuje ľudstvu jestvovať. Pán mi dal poznať, kto udržiava jestvovanie tohto ľudstva: sú to vyvolené duše. Keď sa doplní miera vyvolených, svet viac nebude existovať. Tieto dva dni som prijímala vynahradzujúce sv. prijímanie. Povedala som Pánovi: „Ježišu, dnes všetko obetujem za hriešnikov. Nech údery Tvojej spravodlivosti udierajú do mňa a more milosrdenstva nech zahrnie úbohých hriešnikov.“ Pán vypočul moju prosbu. Veľa duší sa vrátilo k nemu, ale ja som zomierala pod bremenom Božej spravodlivosti. Cítila som, že som predmetom hnevu najvyššieho Boha. Večer moje utrpenie prešlo do takého veľkého vnútorného opustenia, že z pŕs sa mi mimovoľne vydierali stony. Zamkla som sa na kľúč v mojej izo-lačke a začala som adoráciu, čiže svätú hodinku. Vnútorné opustenie a pociťovanie Božej spravodlivosti – to bola moja modlitba. Ston a bolesť, ktoré sa mi vydierali z duše, zaujali miesto sladkého rozhovoru s Ježišom. (DENNÍČEK 926-927.)
